História obce

1403

Dejiny Krásnoviec sú úzko späté s dejinami panstva Pozdišovce. O vývoji pozdišovského panstva od polovice 13. storočia podrobne píše vo svojej publikácii o blízkych Šamudovciach Mgr. Mikuláš Jáger. Prvýkrát sa naša obec uvádza až v listine z roku 1403. Prvá písomná zmienka neznamená, že obec vtedy vznikla. Existovala určite pred týmto dátumom. Dnes nie je možné vylúčiť, že sa nájde staršia listina.

1404

Hneď po doručení listiny vyslaný kráľov človek Tomáš z Lastomíra spolu s kňazom Pavlom z Lelesa ako svedkom v priebehu dvoch dní osobne uviedli menovaných obdarovaných do ich majetkov, čo potvrdil aj leleský konvent listinou z dňa 10. februára. 1404. V týchto listinách sa po prvýkrát ako súčasť panstva Pozdišovce uvádza aj obec Krásnovce. Jeho súčasťou zostali i v nasledujúcom období. Po uvedenej zmene majiteľov panstva v roku 1403 získal rozhodujúce majetkové postavenie pravdepodobne Mikuláš Ryšavý.

1421

Keďže nemal potomkov, adoptoval si mladého zemana Štefana zo Šemše (Semsey). Ten sa stal v roku 1421 vlastníkom polovice Mikulášovho majetku. Zmeny v držbe majetkov však boli v tom čase pomerne časté. Dôvody boli rôzne – odnímanie, respektíve darovanie majetku panovníkom za trest alebo, naopak, za verné služby, sobáše, dedičstvá, výmeny, predaje, zálohovania.

1435

Ako potvrdenie týchto slov uvádzame ďalšie údaje – okrem už spomínaných Mikuláša Ryšavého a jeho adoptívneho syna Štefana mali v Krásnovciach v roku 1435 majetkové podiely aj šľachtici z Úpora.

1444

V roku 1444 pravdepodobne kráľ Vladislav I. z rodu Jagellovcov odňal pánom z Pozdišoviec ich majetok a dal ho pánom z Rozhanoviec

1461

V roku 1461 kráľ Matej Korvín opäť ustanovil vlastníkom panstva rod Šemšejovcov, konkrétne bratov Jána a Viliama. V nasledujúcich rokoch sa vo vlastníctve majetkových podielov v obci Krásnovce vystriedali viaceré šľachtické rodiny.

1598

Podľa daňového súpisu Zemplínskej župy z roku 1598 boli najväčšími zemepánmi v obci Mikuláš Pozdišovský (Pazdicsi) a František Šemšej, menšími Vitus Melith a František Rákoci (Rákoczy). Pre Mikuláša Pozdišovského pracovali z celkového počtu 16 poddanských domov v obci obyvatelia 8 domov, pre Františka Šemšeja obyvatelia 6 domov, pre Vitusa Melitha podobne ako pre Františka Rákociho pracovali obyvatelia jedného sedliackeho domu.

1640

Od 17. storočia sa situácia v majetkových vzťahoch zmenila. V roku 1640 prešlo vlastníctvo panstva na vplyvnú rodinu boršodských Sirmajovcov (Szirmay). Peter Sirmaj, zakladateľ pozdišovskej vetvy rodu a stoličný hodnostár, dal v roku 1648 vybudovať v Pozdišovciach rodinné sídlo – neskororenesančný kaštieľ. Ako patrón miestneho kostola uviedol do chrámu protestantského kazateľa.

1711

Začiatkom 18. storočia, po skončení posledného stavovského povstania v roku 1711, bolo v Krásnovciach i v okolí veľa opustených usadlostí, preto ich postupne osídľovali poddaní z chudobnejších severných častí Zemplína, Šariša a „Užskej verchoviny“.

1715

Napriek nariadeniu Uhorského snemu z roku 1715 o zákaze sťahovania poddaných bez písomného súhlasu vrchnosti boli zbehávanie a úteky ľudí, pripútaných doživotne k pôde, často jediným riešením ich zlej sociálne situácie. Poddaní najčastejšie utekali z málo úrodných severných krajov do úrodnejších južných oblastí. Keďže i naďalej platilo pravidlo, že pôda bez poddaného je m?tva, miestny zemepán nemal záujem trestať ani vyháňať novousadených kolonistov, hoci podľa snemového nariadenia mal zbehnutých poddaných najprv hlásiť, potom vrátiť pôvodnému zemepánovi. Prisťahovalci, ktorí nahradili pôvodné obyvateľstvo, do veľkej miery spestrili národnostné i náboženské zloženie svojho nového domova.

1728

Prvá vlna prisťahovalectva zasiahla Krásnovce v 20 – tych a 30 – tych rokoch 18. storočia. Z tohto obdobia, z roku 1728, existujú údaje o tom, že do obce prišli poddaní z rusínskych i slovenských obcí bývalého humenského panstva, konkrétne jeden poddaný zo Zvaly a jeden z Hankoviec. Veľmi cenné informácie o obyvateľoch obce v tomto období nám poskytujú rôzne súpisy. Sporadicky zachované údaje spred urbárskej regulácie nám hovoria o tom, že v obci bol odovzdávaný deviatok, t. j. deviata časť úrody (alebo peňažná náhrada v príslušnej hodnote), ktorú ako poplatok odovzdával poddaný miestnemu zemepánovi za prenájom pôdy. Okrem toho boli poddaní zaťažení ešte ďalšou povinnosťou – cirkevným desiatkom. Išlo o poplatok v naturáliách alebo peniazoch, odovzdávaný cirkvi v hodnote desiatej časti úrody. Vrstva poddaných na dedinách v 18. storočí nebola spoločenstvom majetkovo i sociálne rovných ľudí. Najbohatšiu skupinu tvorili sedliaci, ktorí vlastnili celé alebo najmenej osminové usadlosti (sesie), pričom rozrastaním rodiny postupne dochádzalo k deleniu a drobeniu pôvodnej usadlosti. K sesii, ktorej pozemková rozloha sa na území Slovenska pohybovala od piatich do dvanástich hektárov, patril dom, hospodárske staviská (maštale, stodoly), záhrada, orná pôda, lúky a niekedy vinohrady. Sedliacka rodina mala všetko presne ohraničené chotárnymi znakmi – medzami. Druhú sociálnu skupinu predstavovali želiari. Tí vlastnili dom a pôdu v malej výmere. Najchudobnejšími boli podželiari – nemali vlastný dom a zvyčajne bývali v podnájme u sedliakov. Pracovali na ich usadlostiach, prípadne mali osobitne určené, najmä robotné povinnosti voči zemepánovi. Kvantum práce odviedli poddaní na zemepanských majeroch, kde vrchnosť hospodárila vo vlastnej réžii. Panské zeme museli obrábať vlastným náradím a záprahom od jari do neskorej jesene, okrem toho na majeri vykonávali aj množstvo ďalších robôt, napríklad rôzne opravy. Sedliaci v obci okrem vlastnej prenajatej pôdy užívali spoločné pasienky a lúky, kam vyháňali dobytok na pašu. V spoločnom vlastníctve užívali i kus pôdy, kde si podľa vopred dohodnutej výmery mohli narúbať drevo na kúrenie, na stavbu chalúp či hospodárskych budov. Obecné sídla v okolí Michaloviec boli typické vysokým podielom nižšej šľachty – zemianstva na celkovom počte obyvateľstva.

1732

Matej Bel, najučenejší Slovák 18. storočia, opierajúc sa o informácie dobrého znalca miestnych pomerov, opísal okolo roku 1732 v knižnom diele, venovanom Zemplínskej stolici, miestne pomery týmito slovami: „Obec od Močarian delí potok. Osada, pôda, vzhľad sa ničím nelíši od Močarian (Močarany – miesto otvorené, príjemné a úrodné, chotár stiesnený). Vlastníci sú tí istí ako v Močaranoch – Sirmajovci, Boronkajovci (Boronkay).“ Na inom mieste M. Bel píše: „Boronkajovci pochádzajú zo Sedmohradska a sú majiteľmi v Krásnovciach a Močaranoch. Sú nástupníci po Štefanovi Boronkajovi, zástupcovi podžupana Zemplínskej stolice. Sirmajovci pochádzajú z boršodských krajov.“ Začiatkom 18. storočia Andrej Sirmaj ako feudálny zemepán bol vlastníkom 3 mlynov, 5 krčiem a celých, prípadne určitých častí 43 obcí v okolí Michaloviec. V roku 1708 mu v Krásnovciach patrili 3 sedliacke a 4 želiarske rodiny, vlastnil i jednu opustenú usadlosť. Zo zemplínskej vetvy šľachtického rodu Boronkajovcov je podľa Slovenského biografického slovníka známy iba jeden jeho príslušník – Štefan Boronkaj, ktorý žil na prelome 18. – 19. storočia, pôsobil v stoličnej správe a súdnictve na strednom Slovensku. Koncom 18. storočia zemepánmi v Krásnovciach boli Sirmajovci, Boronkajovci, Podturnianski (Pottornaya, Potturnyanszky), ktorý mali český pôvod. Rodový majetok mali v Podturni pri Liptovskom Mikuláši.

1772

Andrej Podturňaj, jeden zo zemepánov v obci Krásnovce, spomínaný v zápise predurbárskeho stavu zo 7. septembra 1772, sa dostal k majetkom pravdepodobne sobášom s Annou Sirmajovou, vnučkou Mikuláša Sirmaja. Mikuláš bol bratom Andreja Sirmaja. Ten bol otcom Alexandra Sirmaja, ďalšieho zemepána Krásnoviec z roku 1772. Ich spoločným predkom bol Peter Sirmaj, zemplínsky podžupan, ktorý žil v 17. storočí a bol zakladateľom pozdišovskej vetvy boršodských Sirmajovcov. Obrovský zlom v osudoch miestnych ľudí znamenalo obdobie vlády cisárovnej Márie Terézie (1740 – 1780) a jej syna Jozefa II. (1780 – 1790). Množstvo ich osvieteneckých reforiem zasiahlo bezprostredne do každodenného života našich predkov. Jednou z najvýznamnejších zmien bola tereziánska urbárska regulácia, nesúca meno svojej iniciátorky – imperátorky Márie Terézie. Tento reformačný proces, ktorý začal v Uhorsku v roku 1767, predstavoval zosúladenie povinností poddaných s výmerou pôdy, ktorú užívali. Panovníčka sa tým snažila nielen obmedziť nadmerné vykorisťovanie poddaných zemepánmi, ale sledovala aj zlepšenie schopnosti platiť štátne dane poddanými a zvýšenie produktivity práce v poľnohospodárstve. Súčasne sa propagovalo pestovanie nových poľnohospodárskych plodín a krmovín – zemiakov, kukurice, tabaku, ďateliny a iných. Najprv však bolo nutné zistiť aktuálny stav. Na príkaz dvora rozposielali stoliční hodnostári po jednotlivých kútoch krajiny komisárov, ktorí zisťovali v jednotlivých obciach rozsah povinností poddaných voči vrchnosti i ostatné sociálno – hospodárske pomery. Dňa 7. 9. 1772 prišli do Krásnoviec dvaja stoliční úradníci – Ladislav Sirmaj a Antonius Vass. Na deväťbodový dotazník odpovedali sedliaci Štefan Paľočík, Michal Fejedelem, Juraj Vološin a Andrej Vloczki. Zo zapísaných odpovedí poddaných sa dozvedáme toto výsledné konštatovanie: „Sedliaci Krásnoviec vypĺňajú roboty podľa starého zvyku. Chotár obrábajú dvojpoľným systémom. Rodí sa tu pšenica, jačmeň, ovos. Lúky a pasienky – keď nie sú zaplavené, sú hojné. Palivo donášajú zo susedstva, ale i oni majú lesy. Peniaze si zarobia prevážaním soli a vinohradníckou prácou. Na trh chodia do Humenného a Michaloviec. Bohaté sú ich záhrady a pália pálenku. Cirkevný desiatok platia peňažne. Zemepánovi dodávajú dežmu z ovsa. Za dánky dávajú sliepky a priadzu. V Krásnovciach hnoja raz za 4 roky“. Okrem týchto údajov sa dozvedáme mená ďalších poddaných (Michal a Ján Szentovci) i miestnych zemepánov (Alexander Sirmaj, Adam Boronkaj, Andrej Podturňaj). Po zavedení urbára bolo v obci zaznamenaných 21 sedliakov a 1 želiar. Celková rozloha urbárskej pôdy, zaradenej podľa bonity do druhej akostnej kategórie, predstavovala 164 hektárov.

1785

V roku 1785 panovník Jozef II. zrušil nevoľníctvo v Uhorsku, čo znamenalo pre ľud nadobudnutie osobnej slobody a možnosť neobmedzeného sťahovania. Zemepán už nemohol ľudí k pôde pripútavať, vyháňať ich z nej ani usadzovať v iných častiach svojho panstva. Poddaní mohli slobodne zakladať rodiny, vykonávať pracovné činnosti, dávať deti do škôl a disponovať vlastným majetkom. V prvom systematickom sčítaní obyvateľstva (tzv. Jozefínskom – podľa syna Márie Terézie Jozefa II., ktorý toto sčítanie nariadil) v Uhorsku v rokoch 1785 – 1787 sa uvádzal presný počet domov, rodín a obyvateľov. Zaznamenávala sa už aj šľachta, ktorá sa dovtedy kvôli strachu zo zdanenia nedávala zapisovať. Okrem toho bol uvedený aj presný počet kňazov a iných príslušníkov nižšej sociálnej triedy (podželiarov, sluhov, tovarišov).

1831

Do polovice 19. storočia nežila v obci žiadna významnejšia šľachtická rodina, ba ani duchovenstvo. V lete roku 1831 začala zúriť v okolí Krásnoviec cholera. Táto epidémia zasiahla i samotnú obec, ľudia začali vo veľkom množstve umierať. Vypukol hromadný strach a nedôvera k práci lekárov. Keď nevzdelaní dedinčania videli, že „fiškusi“ sypú do studní biely prášok (v skutočnosti chlórové vápno na dezinfekciu) a ďaleko od obývaných miest kopú jamy (budúce masové hroby), ich dovtedy potlačovaná nespokojnosť sa už nedala korigovať a vybuchla v plnej, divej sile. Davy akoby zmyslov zbavených poddaných sa túlali po okolí, zabíjali panstvo a duchovenstvo, rabovali ich majetok. Toto vyčíňanie skončilo až po niekoľkých týždňoch, keď voči rebelujúcich ľuďom muselo zasiahnuť pravidelné vojsko. Niekoľko desiatok poddaných, miestnych vodcov vzbury, bolo popravených a niekoľko tisíc ľudí, účastníkov tohto roľníckeho povstania, bolo odsúdených na mnohoročné tresty väzenia. Po tomto „cholerovom povstaní“ sa pripútanosť a závislosť poddaných voči vrchnosti ešte zvýšila.

1848

Revolúcia v roku 1848 priniesla i do tejto časti krajiny určité zmeny v hospodársko – sociálnych pomeroch. Na základe marcových zákonov uhorského snemu sa zrušilo poddanstvo. Zrušil sa zemepanský deviatok a cirkevný desiatok. Vrchnosť stratila súdnu právomoc nad poddanými, zaviedlo sa zdanenie aj pre šľachtu.

1861

Do spoločného vlastníctva dostali bývalí urbariálni poddaní tzv. urbársky majetok, za pôdu, lesy a pasienky však museli aj naďalej odvádzať robotu až do prijatia zákona o výkupe zmluvných poddaných a želiarov v roku 1896. Zmeny pomerov v postavení poddaných však prichádzali do Krásnoviec a okolia veľmi pomaly. Sedliaci získavali pôdu, na ktorej po celé generácie pracovali, do vlastníctva. Chudobnejší obyvatelia začali pracovať ako poľnohospodárski robotníci na pánskych veľkostatkoch v okolí. O sociálnom rozvrstvení svedčí i počet obyvateľov, ktorí mali voličské právo. Podľa uhorských zákonov mohli voliť len muži nad 24 rokov na základe starého práva, vzdelania, dostatočného príjmu alebo dostatočného majetku. Ženy voliť nemohli. V roku 1861 mohli v Krásnovciach do uhorského snemu voliť len 40 občania, a to 39 na základe nehnuteľného majetku a 1 na základe starého šľachtického práva. To znamená, že v tomto období tu už žila nejaká, pravdepodobne zemianska rodina. 

1892

O 31 rokov neskôr, v roku 1892, mohlo voliť už len 29 obyvateľov obce. V 70 – tych rokoch 19. storočia došlo na Zemplíne k viacnásobnej neúrode zemiakov. Okrem toho sa začali na mnohých veľkostatkoch zavádzať mláťačky a iné stroje, ktoré nahradili prácu poľnohospodárskych robotníkov. V dôsledku týchto javov sa začali šíriť hlad a bieda. Mnohí obyvatelia videli jediné východisko z tejto krajne nepriaznivej situácie vo vysťahovaní. V rokoch 1869 – 1880 postihla celú Zemplínsku župu masová vlna vysťahovalectva, najmä do Ameriky. Niektorí vysťahovalci zostali v „novej domovine“, iní sa po určitom čase vrátili domov a ťažko zarobené peniaze investovali prevažne do kúpy pôdy a stavby nových tehlových domov.

1918

V obci žilo niekoľko gazdov, väčšinu však tvorili strední roľníci a nádenníci, pracujúci za stravu na okolitých veľkostatkoch. Udalosti 1. svetovej vojny zasiahli i Krásnovce. Muži museli narukovať do armády, niektorí sa z frontu už nikdy nevrátili (Ján Hujdič Paučo, Andrej Kočiško Basar, Ján Luterán). Na poliach museli robiť ženy a deti, čo spôsobilo nízke úrody, hlad a chudobu. Po rozpade Rakúsko – Uhorska a vzniku Československej republiky v roku 1918 sa nový štát rozhodol radikálne riešiť problém nedostatku pôdy. Pozemková reforma sa realizovala v 20 – tych rokoch 20. storočia. Cena rozparcelovanej pôdy bola pomerne vysoká, za 1 katastrálne jutro (0,575 hektára) sa platilo i niekoľko tisíc korún. Niektorí obyvatelia, pôvodným zamestnaním roľníci, remeselníci a robotníci, problém nedostatku peňazí na kúpu pôdy riešili možnosťou zarobiť si v USA. Druhá migračná vlna zo Zemplína , ktorá sa začala po roku 1910, práve preto vyvrcholila v 20 – tych rokoch 20. storočia. Navrátilci z Ameriky boli na tom neporovnateľne lepšie, ako ostatní obyvatelia, najlepšie domy v dedine patrili práve im. Dôležité majetkové záležitosti vybavoval pre občanov Krásnoviec notársky úrad so sídlom v Pozdišovciach.

1923

Pred rokom 1923 bol notárom Alexander Pollák, od roku 1923 funkciu notára postupne zastávali Gejza Štalter, Otto Šteflíček, Vojtech Janovčík a Gejza Lippay. Za prvej ČSR sa v obci odohralo niekoľko významných udalostí. V roku 1925 boli pozdišovským evanjelickým a šamudovským gréckokatolíckym farárom posvätené 2 nové zvony, určené pre obecnú zvonicu. Staré zvony boli počas 1. svetovej vojny pravdepodobne zrekvirované – strhnuté, rozbité, odvezené, roztavené a použité na výrobu diel. V 20 – tych rokoch chodil cez obec súkromný autobus, v roku 1929 bola zriadená železničná zastávka.

1934

V roku 1934 bola na trase Michalovce – Krásnovce – Slavkovce – Oborín – Malčice a späť zavedená štátna autobusová doprava.

1938

V roku 1938, po prijatí zákona o autonómii Slovenska v rámci Československej republiky, sa uskutočnili prvé voľby do snemu Slovenskej krajiny. Postoj k novým politickým pomerom mohli vyjadriť občania vo voľbách. K volebným urnám sa v Krásnovciach dostavila prevažná väčšina voličov, platné hlasy odovzdalo 262 voličov, 3 odovzdali prázdne obálky.

1944

Boje 2. svetovej vojny sa obce bezprostredne dotkli najmä počas prechodu frontu v 2. polovici roka 1944. Príslušníci nemeckého wehrmachtu prišli do dediny 27. 8. 1944 a ubytovali sa v škole, potom po súkromných domoch. Sovietska Červená armáda oslobodila Krásnovce 26. 11. 1944 po kratších bojoch. Po prechode frontu bol z dôvodu nedostatku základných potravín a ostatných nevyhnutných potrieb zavedený lístkový systém, dochádzalo ku konfiškáciám majetku kolaborantov. Postupne však dochádzalo ku konsolidácii pomerov v obci.

1947

V roku 1947 bola obnovená autobusová doprava cez obec na linke Michalovce – Malčice. Na základe všeobecného dvojročného budovateľského plánu si i Krásnovce pripravili na roky 1947 – 1948 svoj plán: obec zakúpila dvojkolesovú motorovú striekačku v hodnote 40 tisíc Kčs, opravilo sa hasičské skladište. Do budúcnosti sa plánovalo ohradenie miestneho cintorína na strane od hradskej cesty, cesta od obecného mostu do dediny sa mala vydláždiť. Pripravovala sa aj rekonštrukcia budovy školy, výmena vnútorného zariadenia a celková úprava školského areálu. K hasičskému skladu sa mala pribudovať nocľaháreň, postaviť sa mala márnica. Počas nasledujúceho desaťročia sa uvedené plány začali plniť, s ich realizáciou sa zároveň zvyšovala aj životná úroveň obyvateľov. Nebolo to však také rýchle, ako vyžadovali objektívne potreby.

1955

Pre zaujímavosť uvádzame, že v roku 1955 bolo v obci ešte stále negramotných 11 starších občanov.

1960

Od roku 1960 sa v Krásnovciach začalo najbúrlivejšie obdobie vo výstavbe moderných domov.

1962

V roku 1962 sa vyasfaltovala cesta cez obec, miestneho bubeníka nahradil obecný rozhlas. Dedina bola napojená na systém miestnej autobusovej dopravy mesta Michalovce. V polovici 60 – tych rokov bol v obci uvedený do prevádzky kultúrny dom, obchod s rozličným tovarom a pohostinstvo. Koncom uvedeného desaťročia viac ako jedna pätina obyvateľov pracovala mimo obec, 92 osôb bolo zamestnaných na miestnom JRD a 29 ľudí pracovalo na súkromných hospodárstvach.

1968

To, ako sa obyvatelia Krásnoviec postavili k okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 dokumentuje tá skutočnosť, že rezolúciu na podporu Alexandra Dubčeka a za odsun vojsk Varšavskej zmluvy podpísalo 405 občanov – veľká väčšina z celkového počtu obyvateľov obce. V 70 – tych rokoch sa zrekonštruovala škola, elektrické vedenie a nočné osvetlenie dediny. Začala sa svojpomocná výstavba budovy nového obchodu, zvyškami po asanovaní domov v Michalovciach sa zasypala dolina (močiar) „Šalitrovňa“ pri miestnom cintoríne. Zároveň sa na tomto mieste začala výstavba nových rodinných domov.

1976 – 1981

V období rokov 1976 – 1981 sa dokončil nový objekt obchodnej prevádzky, urobili sa nové chodníky, miestne futbalové ihrisko sa upravilo vybudovaním šatne. Na cintoríne sa zrealizovalo oplotenie celého areálu a vykopanie studne. Okrem týchto investičných aktivít sa uskutočnila aj rekonštrukcia materskej školy a obnova elektrického vedenia. Obdobie 80 – tych rokov sa nieslo v znamení brigád v obci a na miestnom JRD. Upravovalo a skrášľovalo sa okolie cintorína, kultúrneho domu, hasičskej zbrojnice a materskej školy.

1984

V roku 1984 sa ukončila rekonštrukcia zvonice. Do polovice 80 – tych rokov členovia Telovýchovnej jednoty (TJ) oplotili obchod, pohostinstvo a celý areál ihriska, dokončili lavičky okolo celej hracej plochy, zabezpečili napojenie ihriska na elektrickú sieť a rozhlas, vykopali studňu, rozšírili priestory v šatni, sprchy napojili na zdroj teplej i studenej vody a zaviezli prašnú cestu k ihrisku drobným odpadom.

1986

V roku 1986 sa postavilo volejbalové ihrisko. Na ihriskách mládež organizovala turnaje vo futbale, volejbale a súťaže v behu na 50 i 500 metrov.

1988 – 1989

V rokoch 1988 – 1989 sa vybudoval miestny vodovod a plynovod. Deväťdesiate roky priniesli rozvoj súkromného podnikania. V Krásnovciach si niekoľko občanov založilo firmy s rôznym predmetom činnosti (predaj potravín a rozličného tovaru, predaj automobilov). Obnovila sa tradícia súkromne hospodáriacich roľníkov. V roku 1991 sa rekonštruovala cesta od obchodu do dediny, opravili sa staré a urobili nové chodníky smerom k Šamudovciam, obnovila a rozšírila sa sieť miestneho rozhlasu do nových ulíc, postavila sa nová cesta na ihrisko.

1994 – 1996

V rokoch 1994 – 1996 sa na cintoríne realizovala stavba a vysvätenie Domu smútku a nádeje, okolo sa položila dlažba, vybudovala sa miestna komunikácia a vyasfaltovali chodníky.

1997

V roku 1997 sa opravila budova obecného úradu. Z finančných dôvodov došlo zároveň k zrušeniu miestnej autobusovej dopravy.

2000

V roku 2000 starostka Anna Danková, nositeľka medzinárodného certifikátu v odbore Manažment pre volených predstaviteľov miestnej samosprávy, vytvorila vhodné podmienky pre výstavbu a posvätenie novej zvonice, aktuálnej dominanty obce. Okrem toho zorganizovala v Krásnovciach zasadnutie „Miniregiónu“ za účasti starostov Šamudoviec, Hatalova, Budkoviec, Dúbravky, Slavkoviec, Lastomíra, Žbiniec, Markoviec a Hažína. S poslucháčmi Slovenského rozhlasu sa v rannej relácii „Dobré ráno“ starostka podelila o pozitívne i negatívne skúsenosti z riadenia obce.